reklama

Všetko je také reálne

Som späť. Tu som prežila tak krásne roky, plné slobody a neopísateľnej radosti zo života. Očistené od vážnych starostí a neprekonateľných problémov. Tu som ešte poriadne netušila, čo znamená byť právne dospelý, zodpovedný za každý svoj prešľap a uvedomujúci si, že jediné čo neviem napraviť, je prežitý čas

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Som na univerzitnej pôde, medzi budovami preplnenými mladými ľuďmi s podobným myslením. Je to ten špecifický pocit, keď sa vrátite na miesta, ktoré Vám toľko pripomínaju a znovu sa na povrch derú vyblednuté spomienky a pocity...

V okamihu stojím pred vlakom a pozerám sa na tie budovy z diaľky. Obloha zčernela a objavujú sa na nej malé bodky, ktoré s narastajúcim dunením naberajú na veľkosti a menia sa na...

„to su vojenské bojové lietadlá - bombardéry" počujem vravieť chlapský hlas vedľa seba. Prelietajú nad nami a zdá sa, že my nie sme ich cieľom a tým pádom ušetrení od istej smrti. Zrazu menia smer a stracajú tú majestatnú istotu v krídlach a jedno za druhým sa prudko rútia k zemi. Zo všetkých strán sa zemou nesú prudké otrasy a vo vzduchu cítiť teplo a dym. Pozerám pred seba na moje obľúbené budovy, sú tak blízko, len sa natiahnuť, no v tom ich rýchlosťou myšlienky zničí jeden zo železných orlov. Vidím ako sa približuje červený plameň, cítim jeho silu a horúčavu, no niekto ma ťahá k zemi do úkrytu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rušňovodič hlási, že vlak nemôže odísť, lebo zosunutá pôda zasypala koľajnice. Ale pracujú na tom a v najbližších chvíľach vyrazíme do hôr, kde nás čaká tichý kľud a bezpečie.

Prechádzam vlakom a hľadám niekoho známeho. Uličky sú široke a kupé starodávne, akoby som prechádzala múzeom. Na konci chodby sedia v kĺbku polonahé špinavé ženy a čakajú, kedy na ktorú príde rad, aby vošla do drevenej úzkej miestnosti - sprchy. Pozriem do nej cez špinavé sklo a mám problém udržať obsah žalúdka, lebo pohľad, ktorý nastáva, je nielen nepravdepodobný, ale hlavne hrôzostrašný a nechutný. Na stenách tej drevenej sprchy sú kovové hroty, na ktorých sa hompáľaju krvavé kusy mäsa, v stenách sú zaryté kúsky nechtov a na podlahe sa ustálila asi päťcentimetrová kaluž krvy. Tak na to čakajú tie ženy, aj mňa to čaká... Chcem utiecť, ale nie je kam. Predo mnou je koniec vagóna a na opačnú stranu už cesta nevedie... Dokázala by som prijať smrť? Snáď aj áno, ale predstava zomrieť v takých mukách, je pre môj mozog nespracovateľný údaj.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„So tenderly your story is
nothing more than what you see
or what you've done or will become
standing strong do you belong
in your skin; just wondering"

Počujem šepkať hlas Clinta Eastwooda a vidím ako moja ruka posúva budík o desať minút neskôr. Ešte chvíľku... ešte aspoň päť minút...

Ale prečo sa chcem vrátiť do tak strašnej predstavy, keď ma čaká prebudenie vedľa skvelého chlapa, deň plný slnka a nových zážitkov???

Je desivé snívanie prípustnejšie a znesitelnejšie než príjemná realita???

Jana Kovalčiková

Jana Kovalčiková

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pohodlné dievča s milión myšlienkami. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu